Anselm Grün: Pôst, modlitba telom aj dušou

Samozrejme, autor preberá otázku pôstu z pohľadu kresťanstva, o čom svedčia už názvy kapitol (pôstna prax rannej cirkvi, pôst - liek pre telo i dušu, pôst ako boj s vášňami a neresťami, pôst a modlitba, pôst - cesta k osvieteniu, pôst dnes), ale skúsim vám priblížiť to nad, to nadnáboženské a nadčasové, dovolím si napísať božské, to, čo ma oslovilo.

Autor spomína pôst s liečivým účinkom pre telo aj dušu od pôstnej praxe židovstva, gnostikov, kresťanov a grécko-rímského sveta (ochrana pred démonickými vplyvmi, očista ducha, vnútorná spokojnosť, sloboda a šťastie) až po dnešné dni.

Príklady postenia poznáme aj z Nového zákona, veď už Ježiš sa postil štyridsať dní na púšti. Aj jeden z najznámejších ľudí Indie, Gándhí, hlásal a aj praktikoval pôst a to v spojení s modlitbou. A svojím pôstom mnohokrát dokázal viac než politickými aktivitami a vyjednávaním. Hovorieval: "Moje náboženstvo ma učí, že v núdzi, ktorú nejde zmierniť, je nutné sa postiť a modliť." A tiež:" Môj pôst je záležitosť medzi Bohom a mnou."

Gándhího príklad býva dnes často napodobňovaný, ľudia sa postia za mier, za život. Nemá sa to však chápať ako vydieranie, je to iba posledný prostriedok nenásilia.

Ak slabnú svojím pôstom,
chcú posilniť vás v zápase o váš život.
Ak sa priblížia smrti svojím pôstom,
chcú od vás oddialiť smrť, ktorá vám hrozí.
Erich Fried

Dôvodov, pre ktoré sa ľudia v dnešnej dobe postia, je veľa.

Jedni pre to, aby boli zdravší a dokonalejší, vedia, že pôst zbystruje ich zmysly, stupňuje vnímavosť a zvyšuje jemnocit. Iní z chorobného strachu, že by mohli zjesť niečo škodlivé, čo by mohlo vyvolať nejakú civilizačnú chorobu a tak si vytvárajú zbytočné úzkosti. Ďalší sa utiekajú k pôstu, aby vyzdraveli z chorôb, pri ktorých je moderná medicína takpovediac bezmocná. Kto mal možnosť vidieť film Deža Ursíniho - Rakovina a nádej o ľuďoch, ktorí sa pôstom vyliečili, iste si spomína na pokoru, odovzdanosť a lásku, ktorá vyžarovala z ich výpovedí o utrpení, ktorým prešli, a tiež ich fascináciu vlastnými zmenami a objavom svojej vlastnej duchovnosti.

Sú aj takí, ktorí sa postia preto, aby si dokázali pevnú vôľu a ovládli svoje pudy alebo aby zintenzívnili svoje modlitby a meditácie.
Telesný pôst by mal byť spojený s pôstom ducha, teda so zdržanlivosťou aj od zlých myšlienok. Ale myšlienky si človek nezakáže tak ľahko ako jedlo.

Pôst nesmie viesť k popretiu života, nesmieme proti sebe bojovať zo strachu pred pudmi. Je prirodzene bludná predstava, že svoj sexuálny pud zvládneme púhym pôstom. Prehnaná askéza prináša nebezpečie, že so svojou sexualitou stratíme tiež svoju vitalitu. Ide o skrotenie pudov, ale skrotenie miernymi prostriedkami a nie o ich násilné zlomenie. Pôst chce pudom odňať iba ich nadmernosť a neskrotnosť a premeniť ich tak, že nám to umožní disponovať silou, ktorá sa v nich skrýva. Nepostíme sa zo strachu pred jedlom alebo sexualitou, ale v nádeji, že budeme voči svojim pudom slobodnejší, že nad nami nebudú vládnuť.

Pôst nás, samozrejme, nemá viesť k pýche, že sme dokonalejší ako druhí. Kto sa správnym spôsobom postí, je pokorný. Pôst nás konfrontuje s nami samotnými, so všetkými našimi prianiami, potrebami, myšlienkami a citmi, s našimi temnými stránkami. Samotné poznanie svojho vlastného tieňa už znamená značný kus cesty k pokore. Pôst nás vyvádza až k našej medzi. Ukazuje nám, že sme ľudia telom aj dušou, že nad svoje telo sa nemôžeme povzniesť. Telo nemôžeme odvrhnúť alebo s ním zachádzať zle, musíme ho prijať v celej jeho potrebnosti. Môžeme ho však pôstom zduchovniť.

Počas pôstu sa stretávam so sebou samým, stretávam sa s nepriateľmi svojej duše, s tým, čo ma vnútorne ujarmuje. Ide o poznanie toho, čo ma vlastne drží, aká nosná sila ma nesie, z čoho v podstate žijem. A keď v pôste vedome odložím všetky náhradné uspokojenia, ktoré ma dosť často ohlušujú a oslepujú, spoznávam svoju najvnútornejšiu pravdu. Snímam šupku, čo kryje moje víriace vnútro. Tak môže vyjsť na povrch všetko, čo je vo mne: moje nesplnené priania a túžby, myšlienky krúžiace len okolo mňa samého, môjho úspechu, majetku, zdravia, sebapotvrdenia, okolo mojich citov, spoznávam hnev, horkosť a smútok. Moje rany, aktivitou a sebautešujúcimi prostriedkami alebo jedlom a pitím pracne prikryté, sa náhle otvoria. Všetko potlačené vyjde najavo. Pôst mi odkrýva, kto vlastne som. V pôste stojím tvárou v tvár svojej vlastnej nedostatočnosti. Ukazuje mi moje ohrozenia a naznačuje mi, kde musím začať s bojom.

C.G. Jung vidí z hľadiska hlbinnej psychológie v pôste prístup ku kolektívnemu nevedomiu. Veď samota a pôst sú oddávna známe prostriedky k podpore meditácie, majúce tento prístup otvoriť. Pôstom človek zameriava svoje libido k nejakému symbolu, k nevedomiu, alebo nábožensky - k Bohu a oslobodzuje sa. Vidí aj nebezpečie: nevedomie, ktorému sa pôstom otvárame, nás môže svojím obsahom zaplaviť a my stratíme orientáciu. Preto je dobré postiť sa pod dohľadom niekoho skúsenejšieho.

Samozrejme, pôst má množstvo úskalí. Od potreby vedieť sa vysporiadať so svojou podráždenosťou, zlosťou a zlou náladou (môže nastúpiť v prvej fáze po úvodných depresívnych dňoch), cez apatiu, určitú negáciu života až po skrytý negatívny postoj k vlastnému telu, k telesnosti a k pohlavnosti. To môže skončiť až ako anorexia, ťažko liečiteľná psychická choroba (väčšinou postihuje dievčatá v období puberty, v čase "zaobľovania sa"). Tu sa paradoxne človek v mene Boha (pôst duchovne motivovaný) voči Bohu búri, lebo odmieta telo tak, ako bolo stvorené.

Pôst by sa v žiadnom prípade nemal chápať ako sebatrestanie, sami so sebou by sme mali zachádzať láskyplne. Mal by nás aj naučiť vedomejšie zachádzať s jedlom, urobiť z nás ľudí láskavejších a milosrdnejších. Pôstom človek prichádza sám k sebe, objavuje svoj vnútorný bod pokoja, vlastný domov. Pôst má spájať dušu s telom, otvára nás aj pre Boha a my začíname žiť bdelejšie a vedomejšie v jeho prítomnosti. Už sa nemodlíme len v hlave, hlavou, ale celým telom. Pôst je cestou k skúsenosti, že kráľovstvo Božie už v nás je.

Postíme sa pre seba, nie pre druhých a teda skryte, bez okázalosti a vyvyšovania. Tí v našom okolí, ktorých svojím pôstom zneistíme by mohli konfrontáciu so svojím podvedomím riešiť projektovaním svojich temných stránok na nás. U nich by sme vyvolávali agresivitu, cieľ pôstu by sa nenaplnil a lepšie by bolo zanechať ho.

A nakoniec časť záveru:
Pôst nie je samoúčelný... Je to osvedčený prostriedok duchovnej askézy, ktorý nás spolu s modlitbou a almužnou môže uviesť do správneho vzťahu k Bohu i k ľuďom. Pre správne chápanie pôstu je rozhodujúce, aby sme pôst nebrali izolovane, ale predovšetkým v spojení s modlitbou. Pôst je modlitba konaná telom i dušou... Potom nie je náš vzťah k Bohu len v našej hlave, už nehovoríme k Bohu len zbožné slová, ale vyznávame svojím telom, že po ňom túžime, že sme bez neho prázdni, že sme odkázaní na jeho milosť, že žijeme jeho láskou a že sa náš hlad nedá vôbec ukojiť pozemskými pokrmami, ale len Bohom samým a každým slovom, ktoré vychádza z jeho úst (Mt4,4)...
Telom aj dušou sa vzpíname pri pôste k Bohu, telom aj dušou sa mu klaniame. Pôst je krik nášho tela po Bohu, krik z priepastnej hlbiny, v ktorej sa stretávame so svojou najhlbšou bezmocnosťou, zraniteľnosťou a nenaplnenosťou a v ktorej celú svoju bytosť necháme padnúť do priepasti Boha.

Poznámka: Ľudia by sa mali rozhodnúť pre pôst po dokonalom zvážení svojej vlastnej motivácie a preštudovaní potrebnej "technickej" literatúry: ako pôst začať, ako v ňom pokračovať a hlavne, ako ho ukončiť! O tomto táto knižka nepojednáva.
Pôstom si môžeme pomôcť, pôstom (nesprávne prevádzaným) si môžeme aj ublížiť!
Všetko sa má robiť s mierou a pri pôste to platí naozaj dvakrát.

uverejnené v Spravodaji Jogovej spoločnosti č.1/1999

ˆ Milan Jurášek, 05.02.2008