Talenty zo záhrobia

Určitým prelomom boli už prvé informácie z channelingu rôzneho typu – o ňom sme už písali (Seth, Shirley McLainová a veľa iných). Existujú však rôzne iné posolstvá, informácie, ktoré majú veľa spoločných bodov. Nie o tom však budeme dnešná téma.
Ešte donedávna vnímali mnohí informácie „z druhej strany“ ako čosi nepravdepodobné, čosi, čo nie je „vedecky dokázané“. Státisíce ľudí, však takýto kontakt zažili a preto nepochybujú. Nechýbajú im pritom ani dôkazy.
 

Neúnavní umelci

V posledných desaťročiach sa zo záhrobia ozývajú najmä rôzni umelci. I keď ani v predchádzajúcich storočiach nebola o kontakty tohto druhu núdza. Napríklad už veľký rozprávač príbehov, ktoré nás dodnes chytajú za srdce, Charles Dickens, sa zrejme ani na druhej strane nevedel zmieriť s tým, že čosi na tomto svete opustil nedokončené... Veď ako inak si vysvetliť to, čo sa stalo v roku 1872 T.P. Jamesovi, remeselníkovi z Bratteboro v USA. Tento odvážny remeselník, veľmi tvrdo "stojaci na zemi“ nechcel veriť vlastným zmyslom, keď jedného dňa pocítil nutkanie písať: sadol si k stolu a začal bleskovo zapĺňať celé hárky papiera. Navyše písmom, ktoré sa vôbec nepodobalo jeho vlastnému. James rýchlo zistil, že píše dokončenie románu Charlesa Dickensa Tajomstvo Edwina Drooda. Nechcel tomu veriť: Ch. Dickens predsa zomrel pred dvoma rokmi! Ale keď dal literárnym znalcom prečítať, čo napísal, tí bez váhania povedali, že štýl písania (tvar písmen, vetná stavba atď.) zodpovedá štýlu slávneho anglického spisovateľa. Nakoniec sa celé dielo objavilo na trhu s dodatkom, že knihu posmrtne nadiktoval Dickens J.P. Jamesovi...
Nejde však len o romány. Aj iní umelci zatúžili prejaviť sa po smrti. Patrí k nim ak Picasso, ktorý si vybral za svoju „žijúcu ruku“ britského maliara Matthewa Manninga, inak známe médium s liečiteľskými schopnosťami. Picasso už tri mesiace po svojej smrti v roku 1973 nadviazal s Manningom kontakt. Anglický maliar však nemusel upadnúť do tranzu, ako iné médiá, ale zachoval si vedomie. Napriek tomu bol v kontakte s majstrom a neuveriteľným tempom maľoval obrazy, ktoré niesli všetky znaky Picassovho „rukopisu“. Manning ich podpisoval s úplnou samozrejmosťou Picassovým menom. Na namaľovanie obrazu mu stačili dve hodiny. Navyše maľoval bezchybne, bez škíc a opráv, čo je charakteristické pre všetky diela, ktoré vznikajú "automaticky“.
 

Komunikácia so záhrobím pred televíznymi kamerami

Ešte zaujímavejší je však prípad Luisa Gasparetta z Brazílie, ktorý v roku 1978 dokonca vystúpil v britskej televíznej stanici BBC. Pred očami divákov upadol do tranzu a za 75 minút namaľoval až 21 obrazov troch najslávnejších autorov: Renoira, van Gogha a Picassa. Ich „autentickosť“ experti potvrdili. Gasparetto napísal, ktorí autori mu posielali svoje nápady. Na celej záležitosti je vari najčudesnejšie to, že Gasparetto maľoval oboma rukami, a to každou rukou iný obraz! Navyše to robil tak rýchlo, že televízni diváci podozrievali BBC, že im reláciu vysiela v zrýchlenom tempe, čo samozrejme v štúdiu sediaci diváci a experti vyvrátili.
Aj obrazy anglického zlatníka F. L. Thompsona boli inšpirované z druhej strany. Zrazu dostal nutkanie maľovať, čo vôbec nechápal, lebo k maliarstvu nemal vzťah a štetec v ruke nikdy nedržal. Začal však maľovať scény, ktoré nikdy nevidel. Keď však navštívil výstavu obrazov zistil, že jeho obrazy vyzerajú celkom ako tie, čo namaľoval americký maliar Robert S. Gifford. Experti navyše potvrdili, že nielenže maľuje ako tento umelec, ale že maľuje aj okolie, v ktorom Gifford často trávil svoj čas a ktoré, samozrejme, Thompson nikdy nevidel...
Nemenej zaujímavý je aj príbeh Patience Worthovej, ktorá v rokoch 1913 až 1938 napísala 70 tisíc strán, vrátane veršov... Nebolo by to nič zvláštne, keby sa Patience nenarodila v roku 1650 v anglickej dedinke Dorsetshire. Emigrovala do Ameriky a ešte mladá zahynula pri útoku Indiánov. Svoj príbeh, ako aj ostatné novely a básne, diktovala Pearl Curranovej z Mount City v USA, nevzdelanej žene z domácnosti. Ich spolupráca sa začala v roku 1913. Pearl práve písala list, čo bola pre ňu zvlášť ťažká činnosť. Zrazu však upadla do zvláštneho tranzu a začala rýchlo, bez premýšľania, písať. Obsah jej diktovala bytosť, ktorá sa predstavila ako Patience Worth. Fakty, ktoré uviedla neskôr, overovali experti. Tí zistili, že všetky udalosti zapísané v autobiografii Patience boli skutočné. Curranová hovorí, že všetky scény, ktoré opísala, videla pred očami ako živé. Pri písaní nikdy nemusela nič opravovať. Kniha bola dokonca napísaná v staroangličtine, jazykom z prelomu 16. a 17. storočia. Túto reč jednoduchá žena z domácnosti nemohla poznať! Jej pravdivosť overovali odborníci. Tí zistili, že Curranová dokázala v prítomnosti šokovaných svedkov a parapsychológov zapisovať okolo 1700 slov za minútu...
 

Užasnutý hudobný svet

Pravda, ani to ešte nie je všetko o umelcoch ohlasujúcich sa súčasníkom z druhej strany. Aj v oblasti hudby zaznamenali odborníci podobné fenomény. Najslávnejším hudobným médiom je Rosemary Brownová, domáca pani z Londýna, ktorá od šesťdesiatych rokov 20. storočia privádza do úžasu hudobný svet. Najskôr hrala na klavíri a zapisovala neznáme Lisztove skladby, neskôr sa kontaktovala s Brahmsom, Chopinom, Beethovenom, Debussym, Schumannom, Griegom, Bachom... Jej prípad skúmalo už veľa vedcov.
Súčasné fínske médium Aulikki Plaamiová tvrdí, že je v neustálom spojení s Elvisom Presleyom, Louisom Armstrongom a stovkou iných známych skladateľov. Zaznamenávanie ich neznámych diel chápe ako cieľ svojho života: doteraz zaznamenala 400 skladieb.